Sekcia - pohyblivé obrázky

 

 

 

Po ničivej vlne cunami ostala stáť v indonézskom Lampuuku len biela mešita. Z ostatných domov zostali iba rozštiepené kusy dreva, pod ktorými sú ešte i dnes pochované telá obetí. Indonézska vláda neposkytla krajine takmer žiadnu pomoc a zahraničné organizácie posielajú neužitočné balíky s detskými hračkami a sanitárnymi potrebami, ktoré tamojší ľudia vlastne vôbec nepotrebujú. Mnoho z tých, čo katastrofu prežili, odišlo a tí, ktorí dnes prichádzajú do Lampuuku zvonka, by skôr než pomoc chceli využiť situáciu vo vlastný prospech. Ani Bill Clinton s Georgem Bushom starším, ani radikálna islamská skupina so sebou neprivážajú techniku na likvidáciu trosiek, ktorá by ľuďom pomohla viac než prejavy a formálne vyjadrenia súcitu. Tamojší obyvatelia sa tak môžu spoľahnúť len na svoje ruky, a vyzerá to akoby tam pôsobila zvláštna energia, ktorá im dodáva silu a odháňa beznádej. Dokument Ruhi Hamidovej natočený v spolupráci s BBC rozpráva o tých, čo sa rozhodli zostať. O Hasballahu Ahbovi, ktorý organizuje obnovu mesta, a zdá sa, že je dobrým kandidátom na člena novej mestskej rady. O študentke chémie Anite, ktorá vyučuje pod šírym nebom a nahrádza tak deťom zničenú školu. A o jej žiakovi, ktorý ako jediný z rodiny prežil a teraz sníva o tom, že raz vo svojom rodnom meste postaví nemocnicu...

 

 

„Pripadám si ako kokosový orech. Navonok čierny a vnútri biely,“ zveruje sa obrovský „švédsky aborigin", ktorého nikto nevolá inak ako Big Mike. Mike sa narodil v Austrálii aboriginským rodičom. Vzhľadom k matkinmu nízkemu veku sa ocitol v kojeneckom ústave, odkiaľ si ho adoptoval švédsky pár. Keď sa jeho nová matka rozhodla vrátiť do Švédska, zrazu sa Mike ocitol tisíce kilometrov od svojej rodnej zeme. V pokojnom švédskom malomeste, kde vyrástol, sa v dobe dospievania zoznámil so svojím najlepším priateľom Abbanom. Spoločne navštevujú najrôznejšie hip-hopové akcie, na ktorých Mike s úspechom rapuje svoje vlastné texty. Jedného dňa mu z Austrálie zavolá jeho biologická matka a on sa rozhodne navštíviť ju. Keď sa zoznámi s mentalitou úplne odlišnou od tej, v ktorej bol vychovávaný, začína ľutovať, že nemohol vyrastať so svojou biologickou rodinou. Tá prijala „strateného“ syna veľmi otvorene a po iniciácii v tradičnom domorodom obrade začína Mike vážne uvažovať o tom, že sa už nevráti do Švédska. Zvíťazí v Mikeovi švédska mentalita a smútok za starými kamarátmi, alebo radosť zo znovu objavenej rodiny a pôvodných koreňoch?

 

 

Harvie Krumpet je smoliar na pohľadanie. Od narodenia trpí Tourettovým syndrómom, v škole sa mu posmievajú, a keď konečne dosiahne dospelosť, jeho rodičia zamrznú na bicykli. V predvečer druhej svetovej vojny odchádza do Austrálie začať nový život. Smola sa mu lepí na päty aj tu. Ako zázrakom prežije úder blesku a jedinou radosťou jeho osamelého života sa stáva sledovanie televízie. Až keď mu v nemocnici kvôli rakovine odoberú semenník, usmeje sa naňho šťastie v podobe zdravotnej sestry Val. Spokojné obdobie spoločného života a vychovanie adoptívnej dcéry Ruby končí dňom Harvieho päťdesiatych narodenín, keď jeho žena náhle zomrie. Ani táto rana a následné zdravotné komplikácie však Harvieho nezastavia v statočnom boji s nepriazňou osudu. V mnohými cenami ovenčenej austrálskej snímke o jedinečnosti každej ľudskej bytosti sa úlohy rozprávača ujal Geoffrey Rush.

 

 

Rozália Kunoth-Monksová sa narodila uprostred mystickej krajiny strednej Austrálie s dočervena sfarbenými skalami, príznačne nazvanými Arapuny (Utópia). Z bezprostredného života v rodinnom kruhu domorodcov bola v rámci vládneho programu premiestnená do internátnej školy Alice Springs . Tu si ju začiatkom päťdesiatych rokov vybral režisér Charles Chauvel a obsadil ju do hlavnej úlohy jedného z najoceňovanejších, a zároveň veľmi kontroverzných austrálskych filmov „Jedda”. Pol storočia od svojej jedinej filmovej úlohy spomína Rozália na svoj život plný krkolomných zvratov a na snahu uchovať si svoju vlastnú kultúrnu identitu. Farebné archívne zábery na domorodé dievčatá v internátnej škole sú sprevádzané Rozáliiným komentárom v domorodom jazyku arrernte a decentnými klavírnymi melódiami. Poetická snímka o osude domorodej ženy násilím vytrhnutej z vlastnej rodiny, ktorá nikdy nezabudla na svoje korene a na sklonku života sa vrátila tam, kam skutočne patrí, je výstižným obvinením arogancie „civilizačného úsilia” bielej rasy